Prednedávnom som prešiel bratislavským Slavínom. Prechádzal som sa pomedzi hroby vojakov a v duchu ďakoval každému jednému, že išli na neznáme Slovensko, kde možno ani v tom najväčšom sne netušili, že sa tam raz dostanú a už vôbec, že tam položia svoje životy. Každý jeden z nich bol synom a každá jedna matka si vie predstaviť tú bolesť, keď vie, že jej syn padol a padol za slobodu pre nich v neznámej zemi.
Pozeral som si fotografie, ktoré sú na hroboch a bol som z toho smutný, že niekto dovolil, aby vojna zvíťazila nad životom, že peniaze a boj o moc malej skupinky zničili život miliónov nevinných ľudí.
Každý jeden z nich chcel žiť, milovať, užívať si života. Padli za našu slobodu, aby sme sa my a aj naše deti mali lepšie ako mali oni. Padli v nádeji, že už ďalšie generácie nepoznajú čo je to hladomor, vojna a genocída. Fašizmus zničil milióny rodín, zabil milióny ľudí. Smrť má veľa podôb, ale vždy je na konci rovnaká.
Sovietski vojaci priniesli slobodu. Oslobodili našu krajinu a za to im patrí veľká vďaka.
Predstavoval som si pocity tých matiek rodiny, priateľov, žien a detí, všetkých tých, čo sa to bytostne dotýkalo. Čo cítili keď bojovali a čo cítili ich rodiny, keď sa dozvedeli, že ich syn, manžel, otec, brat zahynuli.
Zomierali preto, lebo určitá časť ľudí sa chcela zmocniť krajín a svoje vlastné malé egá chceli cez bolesť iných povýšiť. Ale hlavne zomierali preto, lebo ľudia nespoznali zlo a nepostavili zlu už na začiatku.
Každý jeden z nich bol synom a každá jedna matka si vie predstaviť tú bolesť, keď vie, že jej syn padol a padol za slobodu pre nich v neznámej zemi, kde si ich nik neváži. Fašizmus zničil milióny rodín, zabil milióny ľudí… a… stále ešte žije. Len pod iným „menom“.
autor: Eddie W. Nicholas