Slavín | » Print Eddie W. Nicholas

miesto večného odpočinku skutočných hrdinov, ľudí ktorí obetovali to najcennejšie čo mohli dať, svoj život. Od začiatku vojny trpeli, hladovali, strachovali sa o svoje rodiny a ich rodiny sa zase strachovali o nich. Putovali na neznáme miesta, o ktorých možno nikdy nepočuli a predsa išli. Aj keď mali strach, išli každý „За Родину“, za rodinu, za vlasť. Mali spoločného nepriateľa a nepýtali sa, proste išli. Nikto z nich nechcel zomrieť. Každý z nich chcel milovať a byť milovaným, budiť sa vedľa svojej lásky, v náručí svojich blízkych, svojich detí. Pomaly starnúť, vidieť vyrastať svoje deti svoje vnúčatá, opatrovať ich a starať sa o ne, učiť ich o živote, ale aj o kvetoch, o vode, loviť ryby, učiť o prírode, variť…proste užívať si život. Nikto z nich nemal v pláne zomierať taký mladý a ďaleko od svojej rodnej hrude, rodnej zeme. Túžili žiť naplnený život láskou a rodinou.

Prednedávnom som sa opäť išiel prejsť na Slavín, pre mňa osobne veľmi silné miesto Bratislavy a veľmi silné miesto našej histórie, na ktorú by sme nemali nikdy zabúdať. Vraví sa, že história je ako koreň stromu, keď ju zabudneš polievať /pripomínať si ju) strom vyschne a to platí o všetkom. Taktiež sa vraví, že národ, ktorý nepozná históriu, bude ju musieť prejsť ešte raz. Celú a so všetkým, čo zažili aj iní, druhí, veľakrát nevinní ľudia.

Múdrosť, ktorú nám dávali naši starí a prastarí rodičia nosíme v sebe, aj keď určité osoby (resp. občania) by to chceli najradšej potlačiť, zastaviť, zmazať. Vštepovali nám lásku k vlasti, ku skutočným hodnotám života. Slavín bol postavený ako večný pamätník našej minulosti, aby sme nezabúdali a poučili sa z minulosti a nedovolili, aby sa história opakovala. Slavín bol postavený na pamiatku tých, ktorí položili svoje životy za nás, za našu krajinu, našu slobodu. Slavín bol postavený tak, aby ho bolo vidieť už z diaľky a nezabúdali sme na tých, vďaka ktorým žijeme v mieri. Uctiť si ich je to najmenej čo môžeme pre nich urobiť. Každý rok tam chodia položiť kvety potomkovia tých, ktorí sú tam pochovaní. Väčšinou 20-roční mladí ľudia, ktorí mali život pred sebou. …..Určite sa nemýlim, že by dali asi všetko na svete, keby mohli aspoň o jeden deň dlhšie žiť, byť so svojimi blízkymi a aspoň naposledy na pár chvíľ ich objať. Sú vedľa seba pochovaní vojaci ako aj dôstojníci, muži aj ženy, mladší aj starší. Nie je medzi nimi žiadny rozdiel. Každý z nich je človekom.

Nebudem sa vracať k 8.5.2021 keď občania Čaputová, Remišová, Naď..a spol. vkročili svojimi nohami na Slavín a doslova sa vysmiali histórii a vysmievajú sa z nej stále. Tento deň ľudia odignorovali. Ale v krátkosti napíšem o tom, čo sa stalo o deň neskôr, 9.5.2021, keď ľudia spontánne prichádzali, tisíce ľudí prišlo položiť kvety a vzdať hold padlým sovietskym vojakom a všetkým tým, ktorí sú pochovaní na Slavíne. Celý deň od rána prichádzali, zanechali tam svoju lásku a energiu a odišli. Toľko sily, krásy, energie, úsmevov a horúcich srdcí bolo na Slovensku snáď naposledy keď sme vyhrali svetový titul v hokeji. Toľko spoločnej energie, naozaj nádherný a silný emočný zážitok. V jednote je sila a tento zážitok ukázal krásnu ľudskú jednotu ľudí. Ďakujem všetkým, ktorí prišli a ktorým záleží na Slovensku. Politici to nie sú, ale našťastie ľuďom ešte áno.

Ale poďme naspäť k podstate článku. Prechádzal som sa pomedzi hrobmi, čítal si mená v azbuke, pozeral som vek (väčšina z nich boli 20-tnici), muži, ženy, poniektorí mali aj fotografie. Veľa z nich padlo po oslobodení Bratislavy. V duchu som ďakoval za to, čo urobili a ďakoval aj ich rodinám. Bolo mi smutno, ktovie koľkí z nich by boli vedcami a urobili pre svet veľa, ktovie koľkí z nich by boli doktormi a zachraňovali životy iných. Väčšina z nich by mali svoje rodiny, svoje lásky a zmysel života. Bolo mi smutno, za nich, za ich rodiny. Premýšľal som nad tým, čo by povedali na túto dobu, keď videli vojnových štváčov vstúpiť na Slavín, vojnových štváčov voči ich krajine. Ktovie čo by povedali na túto dobu, keby videli, čo sa všade vo svete deje. Ktovie čo by povedali, keby mohli rozprávať. Ktovie čo by povedali na to, že ignorujú sa práva za ktoré bojovali. Ktovie čo by povedali na to, keby videli nastupujúci fašizmus. Ktovie ako sa im odpočíva ak vidia, že sa to môže vrátiť všetko späť proti čomu bojovali a zomreli. Pôda, kde ležia večný odpočinok, je posiata krvou padlých a slzami ich rodín.

A jedno malé prianie na záver. Milujte svoju krajinu ako svoje deti a svoju rodinu. Nedovoľte zabudnúť na naše tradície, na našu históriu, na našu rodnú zem, na zem našich predkov, nedovoľme zabudnúť na všetko to, čo nás ľudí robí ľuďmi. Učme ich láske a múdrosti ako byť lepšími ľuďmi. Všetci máme v sebe tento dar a predávajme ho spoločne ďalším generáciám.

Sme Slovania a vždy budeme Slovania a nezáleží či sú to Slováci, Česi, Rusi, Rusínci, Bulhari, Bosniaci, Čiernohorci, Gorani, Chorváti, Macedónci, Pomáci, Srbi, Slovinci, Kašubovia, Lužicki Srbi, Moravania, Poliaci, Slezania, pomoranskí Slovinci, Bielorusi, Ukrajinci.