Múdrosť ukrytá v starých knihách | » Print Eddie W. Nicholas

Vždy, keď zoberiem do rúk knihu, ako prvé si k nej privoniam. Tie nové voňajú „čistotou a novotou“ a tie staré…tie staré voňajú históriou a múdrosťou, ktorú nám tu zanechali predchádzajúce generácie.

Každá kniha má svoj vlastný príbeh. Môžete mať 100 rovnakých kníh položených vedľa seba. Navonok sa môžu zdať rovnaké, ale každá z nich nosí v sebe určité tajomstvo. Každú z nich držal iný človek. Každá z týchto kníh ovplyvnila niekomu život. Potešila, zahriala, urobila niekoho šťastným, kvôli obsahu, či aj venovaniu. Naučila, zveľadila múdrosť človeka, dala mu dotyk poznania a podala pomocnú ruku vzdelania.

Staršie knihy boli písané v inej dobe. Niektoré boli spisované rukou, keď ich viedla presná ruka spisovateľa, alebo pisára. Niekedy si môžeme predstaviť starý drevený stôl, na ňom kalamár, zopár sviečok a vosk rozťahujúci sa po stole. Položený kus chleba, voda a či víno. Vôňa horiacej sviečky nasýtila vzduch v miestnosti. Blčivý plameň, ktorý osvieti starý, ešte prázdny pergamen, aby spisovateľ v ruke držiac brko, ktoré jemne predtým pichol do atramentu a mlčky svojimi myšlienkami zaplnil svoju knihu. Spisovateľ ako starý muž s veľkou šedivou bradou, trpezlivo slovo po slove zapisuje. Je noc a jediným priateľom mu je osud a oheň v krbe, ktorý rozpráva svoj vlastný príbeh.

Aj tie tlačené majú svoje veľké čaro. Keď si kúpite knihu, otvorte ju a skôr ako začnete čítať, privoňajte si k nej.

Od dnešných kníh sa líšia aj iným štýlom formulácie a spájania slov. Mám rád, keď sa môžem zahĺbiť do starej literatúry. Ich štýl opisu a celkovo písania. Je ľudský, nežný, krehký až ľubozvučný. Aj krajina má iný nádych, či voda inak vonia, či tráva môže byť zelenšia. Ľudia boli iní a tým aj štýl opisu používali.

Mäkkosť písaných slov je ako pohladenie duše. Čítate a podvedome sa usmievate. Na okamžik sa prenesiete do inej doby.

A náš jazyk český či slovenský, je toho silným príkladom. Prečo sú Slovania tak milujúcim národom? Pretože ich k tomu vedie mäkkosť rodného jazyka. Ľubozvučnosť sa dotýka hĺbky našej Slovanskej duše a odkrýva dávne tajomstvá života, odkrýva tajomstvá lásky, nehy, viery a milovania života ako takého. Náš rodný jazyk, naša slovenčina, je ako rozkvitnutý kvet. Vždy, keď si k nemu privoniaš pocítiš jeho vnútornú vôňu a krásu. Náš rodný jazyk je naša krv, náš domov ukrytý v našich žilách, posolstvo múdrosti minulosti zaliate v slovách. Ľubozvučné prejavy a zmäkčovanie slov ju robia jedinečným, krehučkým. Je to ako keď matka objíma svoje dieťa. Cítite lásku, nehu a aj domov. V slovách je ukrytá láska a zároveň aj ochranné krídla rodnej hrudy. Vnáša svojimi pocitmi nehu do svojho dieťatka a v tejto nehe sa dieťatko stáva lepším človekom. Veď kto by sa už neusmial pri mäkučkom slove. My Slovania sme deti Bohov, sme deti Svetla a deti Slnka.

Obraz knihy, slová sa premietajú v myšlienkach ako nekonečný film. Farebný a pritom čiernobiely. Tichý a pritom môže byť aj hlučný a plný bolesti. Nie nadarmo sa vraví, v tichu je vždy pravda ukrytá.

Každý jeden človek by si aspoň raz za život mal prečítať Rímske právo, Malého Princa, Reportáž spod šibenice, aspoň 1 Rúfusovu zbierku básní. Akúkoľvek knihu od nášho najväčšieho historika Pavla Dvořáka. Taktiež Dumasovho Grófa Monte Christa, či Danteho Božskú komédiu, akékoľvek dielo od Shakespeara, či Dostojevského.

Každý jeden človek by mal nosiť v sebe lásku k vlasti, hrdosť k rodnej hrudi.

Každý jeden človek by mal v sebe nosiť odkazy, písané tých, ktorí mali možnosť svoje príbehy zaznamenať. Ale aj tých, ktorí ich nikdy nestihli sami spísať.

Každý jeden človek by mal by nosiť v srdci odkaz Gabčíka a Kubiša, navštíviť Kostol sv. Cyrila a Metoda na Resslovej ulici navštíviť Duklu, navštíviť stovežatú na Vltave krásnu Prahu. Nezabudnúť na minulosť, uvedomiť si, že za menom sa skrýva osud. Osud častokrát neľahký a život ukončený veľmi mladý.