Eddie W. Nicholas

8.5.2021 – oficiálne položenie vencov zo strany občianky Čaputovej ľudia maximálne ignorovali. Nebojím sa napísať, že to bolo len povinné PR zo strany vlády. A najväčšou hanbou bolo, nielen to, keď táto občianka prišla v čiernych pohrebných šatoch, ale hlavne ignorancia vojnových veteránov. Títo starčekovia tam vzadu osamote čakali, kedy budú môcť položiť vence padlým spolubojovníkom a zatiaľ si občania Čaputová, Milanová, Remišová, Naď (ten sa tam smial a bavil ako keby bol v krčme)  a spol. robili rozhovory pred novinármi. Svojou prítomnosťou akurát tak zneuctili pamiatku a celý pietny akt. A keď sa pýtate prečo tam veteráni nešli? Pretože ich ochranka nepustila s tým, že nie sú pozvaní!!!!!! Áno dobre čítate. 90-ročných starčekov, posledných bojovníkov, ktorí zažili hrôzy vojny na vlastnej koži, 90-roční starčekovia, ktorí riskovali svoje životy na boj proti fašizmu, tak takýchto nepustili. Asi sa báli, že títo starčekovia urobia prevrat. Práve im patrí vďaka a hlboká úcta. Dokonca ani novinári sa o nich nezaujímali.

A viete kedy ich pustili položiť vence a pokloniť sa? Až keď títo papaláši odišli na svojich nablýskaných limuzínach. Stál som na Slavíne a celé som to videl a za celý čas ani sa títo papaláši na nich nepozreli, nieto im išli poďakovať, pozdraviť, podať ruky. Hanba!!!!

9.5.2021 – Bol som tam od rána už medzi prvými. Nebolo žiadne promo, neboli reklamy a ľudia prišli spontánne a pokladali vence a kytice nielen priamo k pomníku, ale aj k hrobom padlých vojakov a vojačiek. Tisíce ľudí, celé rodiny s deťmi, chodili celé hodiny na Slavín vyjadriť úctu a vďaku tým, ktorí obetovali svoje životy za nás, našu slobodu. Prechádzal som sa medzi hrobmi a premýšľal, či vôbec títo mladí ľudia vedeli pred vojnou, kde je Slovensko, kde je Československo, či poznajú mestá ako Bratislava, Košice, Liptovský Mikuláš, Banská Bystrica, Praha, Ostrava, alebo pamätná Dukla…atď. Premýšľal som nad tým, ako sa cítili, aké mohli mať sny, či ich matky a otcovia tušili kam to všetko dospeje a keď sa s nimi lúčili, že sa už domov nevrátia. Mali svoje sny, túžby, ciele ale ani jedného z nich nenapadlo, že si ich už nenaplnia. Niektorí mali fotografie, niektorí mali len rok narodenia a úmrtia, ale všetci mali niečo spoločné. Išli do neznámej krajiny a dali to najdôležitejšie čo mali, svoj vlastný život, aby iní mohli v pokoji a mieri žiť.

Krásne bolo to, že tam prišli aj potomkovia týchto padlých, držiac ich fotografie v náručí a pri úklone každý jeden človek musel pocítiť smútok spolu s nimi.

Slavín bol dnes plný krásnej a ľudskej energie a všetci boli bratia a sestry. Nebol rozdiel medzi ľuďmi. Krásna a silná bola tá spontánnosť, ktorú v skutočnosti ľudí spojila a v tom je sila národa. Ľudia chodili za týmito veteránmi a podávali im ruky, alebo poďakovali. Už na začiatku aktu, keď stáli obďaleč, prichádzali mladí aj starší a poďakovali im.  V spoločnej viere a cítení. Bol som neskutočne hrdý na túto krajinu, na každého človeka a pociťoval som hrdosť, že som Slovák. Zimomriavky po celom tele. Nedá sa to slovami opísať, treba to zažiť.

Poďakoval som aj za svojich priateľov zo Slovenska, ktorí ma požiadali o to a nemohli sa zúčastniť tohto pietneho aktu.

Jeden z najkrajších a najsilnejších zážitkov bolo, keď vojak v ruskej rovnošate prišiel k vojnovým veteránom a nielen že každému podal ruku, ale ich aj silno a vrúcne objal a pobozkal.

Prišli politici (p. Blaha, p. Danko, p. Harabín, p. Monika Sofiya Soročinová)…) veľvyslanci  ich priatelia a rodiny, nebudem nikoho vyzdvihovať, pretože dôležité je to, že prišli. Prišli vojaci, mladí ľudia, prišli ľudia z celého Slovenska, zaparkované autá s ŠPZ-tkami v celom okolí Slavínu bolo toho dôkazom.

A na záver moje malé poďakovanie všetkým tým, ktorí sa zaslúžili o to, že máme možnosť žiť v krásnom  nami milovanom jedinečnom Slovensku. A už nikdy nedovoľme, aby život došiel tak ďaleko, že sa musíme báť o prítomnosť a budúcnosť nielen nás, ale aj našich detí, rodín a priateľov, ale aj budúcnosť nášho národa a našej krajiny.

Prajem krásnu nedeľu s láskou v srdci pre našu krajinu a pre vás všetkých.

A jedno malé prianie na záver. Milujte svoju krajinu ako svoje deti a svoju rodinu. Nedovoľte zabudnúť na naše tradície, na našu históriu, na našu rodnú zem, na zem našich predkov, nedovoľme zabudnúť na všetko to, čo nás ľudí robí ľuďmi. Učme ich láske a múdrosti ako byť lepšími ľuďmi. Všetci máme v sebe tento dar a predávajme ho spoločne ďalším generáciám.

Sme Slovania a vždy budeme Slovania a nezáleží či sú to Slováci, Česi, Rusi, Rusínci, Bulhari, Bosniaci, Čiernohorci, Gorani, Chorváti, Macedónci, Pomáci, Srbi, Slovinci, Kašubovia, Lužicki Srbi, Moravania, Poliaci, Slezania, pomoranskí Slovinci, Bielorusi, Ukrajinci.

Ďakujem, že ste si to prečítali až do konca.

Eddie W. Nicholas

v Bratislave 9.mája 2021